Stále som sa s tým nevyrovnala a nijak mi to neuľahčuje fakt, že k tomu vôbec nemalo dôjsť a že synov zdravotný problém zavinilo neospravedlniteľné zanedbanie elementárnych hygienických štandardov zo strany zdravotníkov. Poznačilo to celú rodinu, nemôžme existovať bežným spôsobom, všetko sa musí prispôsobovať možnostiam syna. Liečenie sa ani nedá nazvať liečením, pretože na toto ešte liečbu nevymysleli, takže snaha lekárov spočíva v sanovaní a zlepšovaní stavu. Vyhliadky nie sú jednoznačné, obávam sa, že malý prekríva nielen celé detstvo ale i dospelosť a možno skončí ako mladý muž s umelým kĺbom. neviem, ako sa dá vyrovnať s pohľadom na dieťa, ktoré má bolesti, nedokáže normálne behať a postupne si svoj handicap začína uvedomovať. Čaká ma vysvetľovanie, prečo si s chlapcami nemôže zahrať futbal a podobné veci a ešte niekoľko ťažkých a bolestivých operačných zákrokov.
Možno by mi pomohlo, keby som zašla za dotyčnou primárkou a nakopala ju do tej jej arogantnej prdele, ale na to nemám guráž...
A to môžem byť rada, že žije, pretože to, čo mu vyviedli, podľa nich ani nemal prežiť Myslím, že som bola vtedy jediný človek na svete, ktorý veril, že to prežije.
Za ten čas, čo túto situáciu riešime, som sa stretla s množstvom detí (a rodičov), ktorí na tom boli omnoho horšie a majú môj absolútne neskonalý obdiv za svoju nekonečnú trpezlivosť, výdrž a lásku. Keď tu niekedy čítam fakt "p..dy" o zúfalých matkách zasoplených detí alebo kidy na adresu matky ťažko zdravotne postihnutého dieťaťa, ktorá si dovolila "slabosť", tak to môžem len okomentovať slovami - ďakujte každý deň, že sú vaše deti zdravé, pretože situácia sa môže zmeniť z minúty na minútu a kecať teoreticky o tom, čo všetko by mali milujúci rodičia zvládnuť, a žiť v tejto realite je mega rozdiel.
A to sme my na tom ešte super!