Tak Hello, to môžem potvrdiť :) presne takto to je.
Z pohľadu dieťaťa aj z pohľadu rodiča. A nerobíš chyby, ktoré robili tvoji rodičia, ale zas robíš iné a dozvieš sa to, samozrejme ex post :)
Čo sa týka chvály súrodencov, aj ja som v puberte vykrikovala našim, že majú svojho "miláčika" a ja chudák som asi adoptovaná ( ) , ale zas až tak vážne som to nemyslela, len sa mi to hodilo do krámu.
Raz môj muž, vtedy ešte priateľ cca 18-19 ročný, tak pochválil moju kamarátku. Ja veľmi nelyžujem, nič z toho nemám, a teda to ani neviem....ale s ním a s kamoškou som sa lyžovať bola. Chcela som na neho zapôsobiť, tak som doslova prekročila svoj tieň, kvôli nemu by som sa aj zabila A nakoniec hovorím "tak čo, nebolo to najhoršie, čo?" a on mi na to nič netušiac dobromyseľne "Nieee, celkom dobré, ale Jana je odvážnejšia" Tak to bolelo, doslova fyzicky....