Ja som sa len tak proste zamyslela nad tým všetkým.

Ono všeobecne, furt sa točia veci okolo majetku..a na druhej strane, z citov sa robí tabu...pomaly zakázaná vec mať nejaké očakávania čisto z citových dovodov.

Ja som zažila aj to, že som sa rozhodla vydať (a na začiatku 3x odmietla, než som svolila), deti som plánovala až po svadbe..myslela som samozrejme, že bude všetko v dobrém i ve zlém...a keď sme sa nakoniec potomka dočkali, vzťah krachol - pre mňa doteraz nepochopiteľne a absolútne nečakane.

Na čas ma to vyliečilo z očakávaní...do doby, než som stretla súčasného partnera - bol slobodný, bezdetný. Hneď na začiatku som mu povedala, že v zásade proti svadbe nie som, ale že sa zatiaľ necítim.

Rozhodli sme sa počať dítko, takže už mám synov dvoch. Vzťah prešiel úskaliami (a prechádzať bude, myslím, že každý vzťah má nejaké úskalia), zatiaĺ sme ich zdárne vyriešili.

A časom som dospela k pocitu, že sa chcem vydať. Zvláštne..po svojej predchodzej skúsenosti..ale je to tak.

A dokážem naplno priznať, že v tom hrajú velikánsku rolu citové dovody (kto to dokáže? vačšina to skrýva za majetkové veci a potreby..).

Partner sa oženiť chce. A tak postupne domlouváme, jak to asi bude, zlaďujeme svoje predstavy. Nikam sa neženieme. Raz to bude. A až to bude, užijem si to naplno

Tak to cítim ja.