Marianna ani nevies ako Ti rozumiem.

Ja som to mala pri obidvoch detoch. Pri dcere menej ale pri synovi ma to dostalo uplne na dno, bol velmi narocne mimino, v podstate do 9 mesiacov cele dni prereval. Vecer som zaspavala s tym ze uz sa nechcem zobudit. Nastastie som nekojila takze som mohla zobrat prirodne antidepresiva a velmi mi pomohli, inak by to asi dopadlo velmi zle. Mala som pocit ze narodenim dietata sa mi zrutil cely svet, citila som sa podvedena, oklamana, okradnuta, velmi som plakalam citila som sa ako s gulou na nohe...Vsetci dookola si zili tak ako dovtedy len ja som mala vsetko sprehadzane. Ked sa na to pozeram teraz s odstupom ked su deti starsie (10 a 4 roky) zda sa mi to nepochopitelne, ja co som vzdy vsetko zvladala s prehladom som bola v takom hroznom stave a nikto o tom nevedel. Naozaj dakujem bohu, ze sa nic nestalo mne alebo detom. Uvedomovala som si to ale nevyhladala som odbornu pomoc, bola som ako v zacarovanom kruhu.

Co pomohlo mne pri synovi bola diskusia mamiciek s rovnako starymi detickami, prezivali sme vsetko spolu, tehotenstvo, porod aj materstvo, vsetky problemy. Sme na sukromnej diskusii cca 15 mamiciek uz viac ako 5 rokov a piseme si velmi otvorene, vedeli sme sa povzbudit, videla som, ze nie som sama kto ma problem.