Tož..tak to je odvaha po dvoch divochoch) Mňa taťka "straší" furt, že "ještě tu holčičku")))

P. S. Ale inak, u prvého som mala fakt peklo, bo k tomu nevyspaniu a depkám sa pridal i rozvod (rozviedla som sa v synovom roku, partnera som poznala až potom, on nebol dovod, čiže som zostala dočasne na všetko fakt sama, rodina 350 km ďaleko...) Boli to hrozné časy, ale naučilo ma to, že človek dokáže zmobilizovať sily aj napriek tomu, že si myslí, že už je v koncoch. A keď už to je úplne zlé (nie všetko možeme ovplyvniť), tak aj odborník može pomocť. Prvého syna mám po letitom čakaní (9 rokov) a napriek tomu som bola po porodu zaskočená a zúfalá...atd. atd. Je dobre o tom písať, nech ostatné vedia, že sa to naozaj može stať a že to s láskou k dítku nemá prachnič spoločného.