cris, neviem ci sem este chodis, ale precitaj si toto:
http://www.zpovednice.cz/detail.php?statusik=251858&kateg=1&nove=0&orderbyide

Aj muz moze byt zraneny, velmi zraneny, zial vtedy sa sprava ako primitivne hovado {v zmysle samcieho "najlepsia obrana je utok"}, poznam to doverne, viem ako to strasne boli, viem to uz 15 rokov. Viem, ze jeho zmenit nemozem, musim zmenit seba, zatial neviem presne ako, neviem, ci mam na to dost sil, ale mam dohodnuty termin u psychologicky. A viem aj to, ze ma ma tym svojim "schizoidnym" sposobom rad. Ked ho vnimam ako cloveka s poruchou, tak tie jeho ublizujuce reci nezasahuju viac moje sebavedomie, hoci boli to rovnako. Aby to nebolelo, musela by som sa citovo odputat, ako sa to vyssie pisalo, a co som uz raz urobila, pred 10 rokmi. Zacal mi byt odporny, ale to som nechcela, tak som sa "vratila spat". Stale som vsak nevedela, co s tym. V piatok som sa docitala prvykrat o schizoidnej poruche osobnosti. Odvtedy je mi mnohe jasne, aj ked som vycerpana a predstavu, ze z jeho strany nemozem s nicim pocitat, som oplakavala niekolko dni. Osobne vidim istu nadej, hoci malo pravdepodobnu. Nespolieham sa na nu, nepocitam s nou, ale myslim, ze je. Vela zdaru vsetkym zenam podobnych partnerov. Aj ked teda ten moj ma neudrel {to by bola posledna kvapka}, zatial, lebo ked ho to kvoli nejakej somarine chyti, tak som ticho a "dekujem" sa. Hoci v afekte kopnut do dveri tak, ze sa rozbili, alebo tresnut WC doskou, az praskla, to poznam tiez. Vraj to uz par razy aj v zamestnani vyviedol :)