Myslím, že si nevieš v najmenšom predstaviť, čo človek v takom prípade prežíva a čo je to chodiť na hrob vlastného dieťaťa. Ako sa len v tú chvíľu človek užiera všetkými "prečo" a "keby", aj v prípade, že vie, že naozaj nič sa nedalo spraviť, nič by tvojmu dieťaťu v tú chvíľu nepomohlo... Ja sa zrútila aj vtedy, mala som samovražedné myšlienky, obviňovala sa, potom ťažké depresie... tak ti úplne úprimne poviem, a áno, úplne jasne - toto by som neprežila. Stačilo aj keď sa druhý syn narodil chorý - a dodnes si to voči nemu vyčítam.