To áno, ale ja neverím tomu, že by ju stratil, hoci by som veľmi rada sama seba presvedčila, že to tak je...

Ak som tú situáciu pochopila správne, oni boli pred stanicou na dve partie - chlapci, ktorí hádzali jedlo po tých ľuďoch, dievčatá, ktoré boli s učiteľom a pozerali mapy... Neverím tomu, že povesti mojho, všeobecne obľúbeného, všade sa okamžite adaptujúceho, syna, ktorý si vie získať všetok nemocničný personál aj pacientov, keď príde len na kontrolu a ktorému spolužiaci nosievajú do nemocnice cukrovie, že by mu uškodilo, keby sa postavil vedľa.

Dokonca neverím tomu, že sa pridal medzi poslednými...