Najprv k druhej otázke:

Máš milovať seba ako blížného svojho. Nie menej, nie viacej. Koho raz Boh stvoril v matkinom lone, toho si vyvolil, ten je jeho výtvorom a na jeho živote má záujem. Preto nielen ubližovanie druhým, ale aj sebedestrukcia je hriechom proti Bohu. A okrem toho... dokáže vôbec človek, ktorý seba neznáša a nevie si odpustiť, milovať a odpúšťať druhým? Ako len?

K prvej otázke:

Boh v kresťanskom zmysle slova v budhizme neexistuje. Existuje iba zakúšanie transcendentnej reality. Svet nestvoril Boh, ako to vyznáva kresťanstvo, ale existuje odnepamäti donekonečna. Ako nemá svoj začiatok, nemá ani svoj cieľ. Sú to teda dva v základe odlišné pohľady na svetové dianie. Kým abrahámovské náboženstvá myslia lineárne, historicky, náboženstvá Indie myslia "kozmicky", v kategóriách večného kolobehu.

To je hlavný rozdieľ. Neexistuje vplyv náboženstva na jedinca v tom zmysle, že kresťan sa nemá milovať a byť sebavedomým jedincom, zatiaľ čo budhista áno. To je o človeku. Nik ťa neponižuje. Nestal sa syn boží človekom? Nenarodil sa z ženy, nežil ako bežní ľudia? Naopak, kresťanstvo učí, že treba milovať seba, vážiť si seba, lebo až vtedy dokáže človek milovať a Boha.

Ak nemiluje výtvor Boha - seba - miluje Boha?