Keď mal syn jedenásť rokov, začala som pomaly chápať, že sme ako rodičia zlyhali, narodil sa nám, keď sme neboli zmierení s odchodom prvého syna, svoj smútok a frustráciu sme prenášali na neho v podobe extrémneho rozmaznávania a tým mu škodili. Náš syn nemal hranice, a to v ničom. Náš syn ako jedenásťročný nechápal, že všetci nemajú všetko, nechápal, že aj jeho priania majú svoju hranicu, že niektoré veci si treba zaslúžiť a vybojovať.
A áno, dnes sa tie hranice nastavujú ťažko. Lebo to má presne ako tvoje deti - nevidí rozdieľ medzi hranicou a obmedzovaním, je to pre neho prejav nelásky. Má nadpriemerné IQ, vie, na ktorú strunu zahrať, a keď to nefunguje, je z toho až taký rozhodený, že to ohrozuje jeho celkom krehké zdravie.
Áno, je úžasný v celej svojej podstate a plný dobra
ale je zdeformovaný nami, rodičmi. To chápem ako svoje zlyhanie.