Jak čítam ďalej túto diskusiu, myslím, že prispievajúce moc nepochopili, že prehnanú úzkostnosť nikto nikomu nevyčíta.

Ale jestli ju to trápi tak moc, že kvoli tomu pomaly nemože normálne fungovať, v poriadku to nie je a mala by to riešiť. Najlepšie s terapeutom.

Ono vravieť, jak sa to časom zmierni, keď tým zakladateľka natoľko trpí, že to potrebuje sdílet tu, nie je asi to pravé orechové ako rada.

P. S. Som matka, ktorá prišla o dve deti a prvého syna nemá prirodzene...na deti som velice opatrná, napriek tomu nie som úzkostná až natoľko a keby som bola, riešila by som to. Nie pre výčitky, ale pre seba samú, aby sa mi uľavilo časom od toho hrozného strachu, ktorý nemusí byť vždy podložený.