Úplne viem pochopiť mamu, žili s dcérou samy a teraz ostala sama úplne. Bude to trocha nezdravý vzťah, ale vyplynul zo situácie. Moja dcéra má 16, ale už teraz musím bojovať s tým, aby som sa s ňou netuľkala ako s bábätkom, len ju slušne pohladím, alebo rýchlo priviniem a pustím. Túlime sa, keď príde sama...:) Ale ona ešte nie je z domu a ja sama mám priveľa práce na to, aby som nejako visela na ostatných, študujem VŠ.
A chápem aj dcéru, chce sa osamostatniť, je to prirodzené. Manžel je jasný:)
Nenechaj mamu trpieť, viem si predstaviť, že by dcéra "utnula vzťah" a ja by som si klepala po prstoch v túžbe zavolať jej ( a ešte buď rada, že sa kontroluje a nechodí osobne), čakala na štvrtok 14.30.....zvládla by som to, ale určite by som musela plakať. Toto asi nechceš. Má len teba. Či je to jej vina alebo nie, ťažko hodnotiť, možno nemá dosť záujmov preto, lebo sa sama starala o teba a všetko ostatné išlo bokom.
Možno by bolo riešením, keby si jej volala ty, dopoludnia, alebo hocikdy keď manžel nie je doma, keby si nej zašla...kým prekoná krízu z toho, že si odišla. Ona si tiež postupne zvykne a nájde si náhradné ciele. Ale počas krízy, ktorú prežíva, by asi bolo kruté sa správať "sebecky" - aj keď na to máš nárok (?).