V poslednom case sa nad smrtou zamyslam viac ako by som chcela.
Pred rokom mi zomrela náhle mama a stále s tým nie som nejako vysporiadaná alebo zmierená či ako to napísať. Stáva sa mi že mám taký chvíľkový pocit akoby to nebola pravda.
Teraz pred mesiacom zomrela mladá kamarátka na rakovinu, zanechala tu malé dieťa a manžela ktorý ju veľmi ľúbil. Ďalšie dve kamarátky majú rakovinu, liečia sa prognóza neistá, majú kopec malých detí. Kolega bojuje s typom rakoviny ktorý je už neliečiteľný, ostávajú nejaké týždne, ani nie mesiace kým... tiež má dve malé deti.
Neviem či je toho okolo tak veľa alebo to len ja tak zle vnímam.
Presne ako niekto písal, nejde o to že raz zomriem, ale o to aby to nebolo priskoro, aby som stihla vidieť deti dospelé a samostatné. Veci ako smrt dietata absolútne vytesnujem a cielene na to nemyslím a nepripúšťam si.