Mne zas pri týchto článkoch naskakuje husina a otázka "Vychovali zo mňa rodičia úspešného človeka?".

Snažili sa presne o to čo píšeš a určite mali tieto ciele ale ja som to vnímala len ako večnú nespokojnosťou so mnou (a cez to aj so sebou a svojimi životmi). Čo sa pamätám ako dieťaťu mi chýbal pocit šťastia. Vždy sa porovnávalo a poukazovalo na to akí sú iní šikovní, draví, sebavedomí...nepamätám si nejakú pochvalu alebo povzbudenie, skôr kritiku a reči o tom aká mám byť. Podporovali ma v tom čo pokladali za dobré oni, 7r. som chodila s odporom na klavír a keď som ich prosila aby ma prihlásili radšej na výtvarnú tak mi povedali že čmárať si môžem doma ale klavír je niečo vznešené keď niekde prídem a sadnem ku klavíru a zahrám tak všetci budú závidieť...celé detstvo až do 14tich som sa modlila aby nikde nebol klavír, odmietala som chodiť na návštevu k jednej tete lebo mala doma klavír (samozrejme že dovod som nepovedala).

Toho sa snažím vyvarovať, a či to je dobré alebo nie, uvidím...snažím sa deti viesť k tomu aby povedali svoj názor, aby sme sa vedeli o všetkom porozprávať, vecne bez citového vydierania (v tomto bola moja mama úplne top) a bez večnej kritiky a nespokojnosti s ich chovaním a smerovaním. Nech sú šťastné, a je jedno či z nich budú alternatívci niekde v lese či na farme, skladníci, predavači, úradníci alebo top manažéri. Nech si nájdu dobrých partnerov a nech si k sebe vždy nájdeme cestu. Nech sú zdravé a nech si žijú úplne obyčajný život.

Moja mama napr. bola večne nespokojná, vždy chcela niečo viac, dorážala na otca aký je neschopný lebo nemáme to či ono a v podstate sme mali oveľa viac ako äčšina ľudí. Len ten obyčajný kľud nám chýbal, taký ten pokoj, pohoda. Vždy sa podľa nej dalo urobiť viac či lepšie, rýchlejšie alebo šikovnejšie.

Až keď som odišla z domu začala som žiť pokojný život, a bola som fakt šťastná. Pochopila som, že nie som typ ktorý chce viac a viac, chcem pokojne žiť, s čistou hlavou, nemať výčitky keď prídem z práce a ľahnem si len tak s knižkou alebo s kávou na terasu.