Naše nejúžasnější školkové focení

Síce som hrozný fotkomaniak, zároveň ale nie som veľkým fanúšikom typických pózovacích školkových fotiek.
Napriek tomu vždy nakoniec podľahnem a náš syn s pohľadom do stropu „pózuje“ – podobne ako jeho spolužiaci - s lampášikom v ruke... ... s korčuľou vyrobenou z kartónu... ... s kríkom umelohmotných šípiek.. ....s košíkom kvetín...

Podľahla som aj dnes – učiteľka ma nalákala na „překrásnou sourozeneckou fotografii“...

Švagriná ma informovala, že pozadím bude zasnežená krajina, deti budú sedieť na sánkach, a tak ich mám podľa toho aj obliecť. Takže z mojho povodného zámeru – dať chlapcom pletené vestičky som upustila, a pripravila im -tak trochu retro- kabátiky a na hlavu veselé baranice.

Ráno sme „výnimočne“ zaspali, a tak u nás zavládlo vražedné tempo i nálada. Ja som dokonca zaspala i večer pri kojení mladšieho syna, manžel ma nezbudil, a tak sa na mňa ráno v zrkadle dívala síce odpočatá, ale neodlíčená mátoha s mastnými vlasmi. V priebehu možno dvoch minút som si stihla odstrániť z očí posledné zvyšky špirály i nabudiť sa studenou sprchou. Na viac už nebol čas.. Starší syn raňajkoval, ja som kojila mladšieho, a to boli prvé a posledné kľudné chvíľky dnešného rána...

Vzala som deti i bágel s vecami na fotenie, a uháňali sme do školky. Ešte som vykukla na záhradu, chcela som „oňuchať“ vzduch, zistiť teplotu, a porovnať to s oblečením, ktoré som navliekla deťom. Zrejme vtedy sa stalo to, že som si nevšimla, že mám na nohách stále moje domáce ružové crocsy, a v tom zhone som v nich šla aj do školky. Bol to hrozný kontrast k prúžkovaným nohaviciam a hnedému saku. Všimla som si to síce cestou, no už nebol čas na to, aby som sa vrátila.

Na fotenie sme dorazili poslední – dostala som pokyn rychle obliecť deti a posadiť ich na lavičku. Prekvapilo ma, že „na lavičku“ a nie „na sánky“, a krátko na to bolo všetko jasné – švagriná nemala pravdu, a deti mali miesto zasneženého exteriéru presne opačné rekvizity – vedľa štylovej drevenej lavičky stál krásne ozdobený stromček, a Vianočnú dokonalosť dotvárali rozne doplnky, ktoré vytvárali dojem útulnej, sviatočnej izbičky..
A do tejto romantickej nádhery sme sa dovalily my... Chlapci navlečení vo „vaťákoch“ a baraniciach, a ja s mojimi nešťastnými NOHAMI! (kto ste čítal moju včerajšiu tému, tak viete, čo ma trápi, že mám nielen mykózu na nechtoch, ale zospoda mi strašne černejú chodidlá. Umyť sa to nedá, len obrúsiť pilníkom. Ale kedže som večer usnula pri synkovi, a ráno už nebol čas sa „ošmirgľovať“, šla som s mojimi odpudivými labami do školky). Najhoršie bolo, že som si zabudla vziať ponožky, a pred vstupom do triedy som sa, pochopiteľne, musela vyzuť.

Ale vrátim sa k deťom... Mladší len čo zbadal toľko svetiel i cudzích ľudí, tak sa rozplakal. Rozhodla som sa oslobodiť deti z kabátov, a malého som sa snažila ešte uplatiť piškótom – otvorila som krabičku, a starší syn keď to uvidel, tak sa vrhnul na piškóty, akoby ich ešte nikdy v živote nemal. Hodil sa na ne až tak razantne, že som krabičku neudržala v ruke, tá sa prevrátila, a všetky nielen piškóty, ale hlavne tých milión omrviniek sa vysypalo na koberec.. Bolo mi hrozne po každej stránke, cítila som, aká som v tvári červená... Učiteľkine pery síce vraveli „To nic...“ ale výraz tváre jasne vravel niečo iné...
Zhrabala som z koberca, čo sa dalo, a znovu nastavila svoje ratolesti fotografovi. Stihol ich vycvaknúť len raz, ptz mladší syn sa po prvom oslnení bleskom tak rozplakal, že som ho už nechcela ďalej trápiť.

A na záver chcem podotknúť, že tak, ako som sa povodne snažila o perfektný „styling“, tak nakoniec sme sa dopracovali k druhému extrému.. – mladší syn mal totiž pod kabátikom bodyčko s flekami od strúhaného jablka (ktoré ja nie som schopná vyprať), a starší syn – ktorý má záľubu v hrozostrašných motívoch na oblečení – mal mikinu s nejakým hybridom šarkana a dinosaura chrliaceho ohne na všetky strany..

Deti sa v tom oblečení absolútne nehodili do pripravenej „izbičky“, fotky budú z objektívneho hĺadiska zrejme nevydarené, no my s manželom sa prvýkrát fakt tešíme na školkové portréty. Zasmejeme sa nad nimi už teraz, a o pár rokov ani nevravím...