Súhlasím s tými z vás, ktoré píšu, že malé dieťa často neviem, čo vlastne chce (zdá sa mu, že niečo chce, ale je to len momentálne očarenie). Prikláňam sa k "počúvať deti, všímať si, s čím sa hrajú, ale nekupovať presne, čo si prajú, ak sa nám to zdá blbosť".
Keď mala dcérka 4 alebo 5 (nepamätám presne), mali sme dosť málo peňazí, obaja v štátnom, hypotéka ... už som mala pre ňu darčeky kúpené, keď prišla s tým, že by strašne-strašne chcela medvedíka, čo rozpráva rozprávky. Stál tretinu môjho platu. Ona bola veľmi skromné decko, také usmievavé a vďačné - tak veľmi som jej ho chcela kúpiť, ale nebolo za čo. Povedala som jej, že už je neskoro, že Ježiško už má darčeky prichystané, že určite dostane veľa pekných darčekov....a ona optimisticky: ale keď mu poviem, že nechcem NIČ INÉ, len tohoto medvedíka!
Ja zas - moja, to už nepôjde....Tak sme išli domov, ona plakala (neotravovala, len plakala). No doják veľký, doma som to povedala mužovi, či mi nemá ako pomôcť, no len sme sa pohádali. Nakoniec som si požičala od mamy a medvedíka dostala.
Ten bol hnusný!! Myslela som, že bude mať detský hlas, ale mal hlas dospelého chlapa, strašne mi to vadilo, pedofil, ktorý láka deti: "Ahoj, kamarát, chceš sa hrať?"
Radosť dcérky bola balzamom na dušu, vyobjímala ho, neskutočne sa tešila
Napriek tomu sa s ním hrala asi 3 dni a potom ho už nikdy viac nezobrala doruky